Predstavte si však, že táto príjemná vidina, toto lahodné tvrdenie pred usínaním vo vlastných hlienoch, je navždy zažehnané. A teraz, keď už máte, milí čitatelia jasný obraz pred sebou a ste pripravení, môžeme Vám povedať: ŠOK!!!. JE TO PRAVDA!(alebo ojebávam, pozn. prekladateľa z ruštiny).
Do redakcie sa pred troma dňami zatúlal úlisný anonymný povyk, ktorý nám sprostredkoval tri dni v opici Robotix. Ževraj:“Jak kokot, chodím po šenokoch a poldecáky nikde, ľudia boží, nikde. Uéé. Ueueue. A to som bol všade, aj na stavbe(možno svadbe/pozn. kokotixa/). Pretože je Robotix mojimi ušami a mlokovým pošvami, ihneď sme boli zalarmovaní. V meste sme zisťovali reálnu situáciu.
Kompetentní neotvárali, poprípade squattovali ďalej, a preto sme sa pýtali len tak nekompetentných. Veď ako sa vraví, Motyka vystrelí, garniža posmelí, stará žena ustelie.
Prvého osloveného nekompetentného Mívala sme náhodne oslovili doma. Prekvapujúce bolo, že dvere otvoril, až keď sme mu ich vylomili: zn. viseli na špáre.
Na naše otázky odpovedal jednoducho:“Jabakieho, obráťte sa na iného. Ja som výchovnovzdelávací poradca. Poviem vám, že poldecák som nevidel ani nepamätám. Smiem vám zahrať na Španielke?“ A tu sme radšej podišli preč, lebo sme nechceli rušiť danú intímnu chvíľu, ktorú by si najradšej vychutnala jeho žena na dovolenke a syn v Diegu.
Čo sme sa teda dozvedeli? Poldecáky naozaj nie sú.
Kde teda sú? Pýtame sa aj za vás? Kto ich berie? A na čo sú mu?
Po ceste sme stretli podozrivého muža(osamoteného, pred jedenástou sa ponevierajúceho po údoch,zaznámka). A tak sme ho sledovali s nádejou, že Koľajnica nezahne. A predsa. Z muža sa vykľul Koložváry, ktorého snímku úpenlivo hľadáme v archívoch-zatiaľ máme iba Dúfusa, ktorý sa trochu naň z profilu podobá, lež ojebávať sa nemá, okrem podčiarových poldecí-a späť k téme.
Miesto kam zabočil nám bolo dobre známe. DODOvi.
A tak sme sa ocitli v roji nekompetentých, v centre buržoázneho ducha tohto mesta.
Aký šokujúci pohľad sa nám naskytol!!! Nikto nepil poldeci!!! Tak predsa! Kde sú? Pýtali sme sa ďalej. Onofrej Kokotek, ktorý opieral z terasy, povedal:“ Kokotisko, sedím tu já hodinu a um nie je. Niežeby um nebol, no neni kade naliať!“ Nevedel nám už vysvetliť prečo, a tak sme zisťovali pri ďalšom stole. Synak povedal:“ Odkedy mi narástli tesáky(prstom ukázal na penis, pozn. nemiestna), pijem len kofolu s penou bez emulzie. Ale očul som o nejakých plánoch či čo? Nejakí zmocnenci stavajú, ale už neviem čo.“
Takže konšpirácia. Viac už sa nám zistiť nepodarilo, tak sme kopli štyroch decákov a šli domov.
Kde sú tie poldecáky?
V kuloároch sa pošuškáva, že nejakí nadšenci budujú loď, na ktorej chcú oboplávať mesto.
Zatiaľ nepotvrdená správa nám signalizuje tieto možnosti:
- Poldecákmi zalievajú okolie, aby mali na čom plávať.
- Z poldecákov budujú novodobú archu.
Či je to pravda, alebo len výmysel nevieme. Isté však je, že tie poldecáky potrebujeme. Odkazujeme preto nadšencom: Hustota skla je väčšia ako hustota vody. Objem poldecáku je menší ako polomer Paťovho koleného apendixu. Prosím zmilujte sa, spaste nás!
Ak ste, vedzte, že z decákov bolí hlava.
Pn ZHAS vyzýva týchto odľudov: Vráťte nám poldeci, vráťte nám život!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára