Piešťany: prvé, čo ma napadne pri pomyslení na mesto Piešťany. Jednoducho Piešťany. Druhé, čo ma napadne: IT job.
Piešťany boli odjakživa(od kedy sa narodili) mesto vojny. Bojovalo sa, keď tu ešte neboli írske kmene, a bojovalo sa tu aj neskôr, kým ešte nestihli doraziť. Bojovalo sa tu v dvanástych rokoch v každom lichom storočí. V tom čase tu írske kmene ešte stále neboli. Írske kmene v tom období budovali vlastnú formu morzeovej reči, ktorou by radi nahradili slang znejúci ako malá násobilka. Darwin a jeho priateľ Stalin sa domnievali, že írske kmene vyhynuli v dôsledku neschopnosti formulovať slovo „džbán“, až kým ich Stalin nevyhladil. Za čo mu bol neskôr
pripisovaný výrok:“ Jedna večera, to sú len raňajky. Viac večerí, to mi nechutí.“ Boje pretrvávali(najmä v noci), a mnoho generácií v jednom rode sa môže pýšiť titulmi ako generál, radový vojak, či provianťák. V treťom nepárnom storočí v dvanástom roku zachytil známy maliar Alfonz Mucha muchu na ženinom pleci, ktorá mala okrem nahého pleca, holé brucho, prsia, jabĺčko a vagínu. Tento obraz zobrazuje ľudské utrpenie, ktoré zažívali denne všetky obézne ženy, aby si mohli obliecť vrece. Dnes obraz visí v známej galérii, často mylne označovanej jej riaditeľom, Viliamom Krupom, ako balneologické múzeum.
„Toto mesto, to sú šťavnaté stejky, staré kurvy a možnosť vymočiť sa do niekoľkých fontán“, takto komentuje dnešnú situáciu miestny Koložváry, okoloidúci a nezastavujúci sa na bicykli. Pozostatky bojov je vidieť na každom kroku. Vojna v siedmom nepárnom storočí v dvanástom roku oškrela roh ulice Winterovej a Beethovenovej natoľko, že tam museli postaviť dom. Pýtali sme sa tej dnešnej mládeže, obývajúcej rožný dom, ako to celé vníma. Jediný, schopný artikulácie bol Brezko, ktorého sme našli zamurovaného v stene medzi obývačkou a kúpeľňou. Veľmi ochotne nám odpovedal:“ Pubertálne hľadanie zmyslu života ma nikdy netrápilo. Neboli tu knihy. Bola tu sloboda. Dalo sa tu dýchať. Neskôr prišla vojna. Zobrala mi auto. Obzerajúc sa späť, na auto sa pozerám len v dobrom. V tomto dome som sa ocitol náhodou. Má silné múry. Moja smrť úzko súvisí s vojnou“.
Vojna: možno o nej povedať niečo dobré? Pre Piešťancov ani zďaleka rečnícka otázka. V ankete o najobľúbenejšiu hračku pre deti zvíťazila protiatómová puklica. Najobľúbenejšia udalosť je u troch štvrtín obyvateľov bez rúk tretí deň po vyhlásení vojny.
Nedávno bol blízko miestnej zákopovej krčmy otvorený v poradí už trinásty army shop. Pýtali sme sa prevádzkovateľa Vlada na situáciu na miestnom army trhu: „Blíži sa čas Vianoc, netreba pripomínať, koľko detí bez nôh chce mať doma protiatómové puklice. Podľa EU noriem može jeden podnikateľ predať iba jednu puklicu. Nakoľko ma jedna dokáže uživiť na tri roky, ani chvíľu som neváhal. Už mám tri objednávky. Netreba zabúdať, že sa blíži dvanásty rok. Predávam všetko od zicheriek po helikoptéry, skoro ako Harrods. A mám výhodnú pozíciu blízko Doda.“
Ani totálna vojna v meruôsmom dvanástom roku neodradila piešťanských 
pacifistických(tichomorských)guerrelistov od túžby bojovať. Miestny luknár Nadašský, ktorý zodpovedá za vojenskú výchovu mladi, spomína na svoje časy v totálke nasledovne:“ To Vám boli časy! Červená veža bola rádiocentrála a boli tam aj bunkre, kde sa schovávali najvyššie šarže! Naučil som sa rôzne bojové techniky, napr. ako podkopať základy stromu tak, aby nepadol a padol, až keď pôjde okolo nepriateľ. V boji som bol dobrý. Mnohí tvrdia, že som bol príliš tvrdý. V čase, keď vyšiel druhý diel Ramba mi mnohí telefonovali a pýtali sa, či neboli porušené práva. Ja som čestne vravel, čo som prežil, to som prežil. Ľudia ma poznajú(tí, čo to prežili, pozn. redakcie). Teraz mám na starosti mlaď a svoje techniky ich ochotne učím. Občas sa stretnem s nezáujmom, ale to nie je možné tolerovať. Sme vojenské mesto a to je realita. Každodenná. Vetchí neprežijú. Ide mi len o ich dobro.“ Iné vraví nemiestny Luknár: „ Dal som postaviť zákopy. Toto mesto ich potrebovalo ako soľ, keď došiel cukor v rozprávke Soľ na zlato. Ale mne to nestačilo, tak som dal postaviť aj regrutačné stredisko. Zhodou okolností som riaditeľom miestneho gymnázia, ktoré sa časom formuje ako vojenská základňa. Máme tri tankové divízie a sedemnásť kamikadze bojovníkov. Vyberáme ich dobrovoľne. Zatiaľ nás nikto do žiadneho výberu nútiť nemusel. Kamikadze bojovníci sa tešia vysokej autorite. Nikto sa s nimi nerozpráva. Hradíme im dudle aj plienky. Zatiaľ nám ich nechceli poistiť, ale majú rešpekt u miestnych emov. Sme dobrí. Základňu by sme radi pomenovali po našom absolventovi tankistovi Kladivaarovi, najmä pre jeho citlivú hru na stradivárky a ukáznenie disciplíny u osôb menom UDO, STOJO a DÚFUS, v zákopoch, keď Udo protestoval proti použitiu jeho vypadnutých obsahov dutiny brušnej ako stravy pre koňov(zvierat so štyrmi nepárnymi nohami, tiež používanými ako mýval, pozn. red.)“
Piešťany, mesto bojov. Takto to cítia samotní obyvatelia. Mier je slovo, ktoré je pod ťažkou cenzúrou a používa ho iba miestna subkultúra, nachádzajúca sa v ilegalite. Túto akoby mesto ignorovalo. Oficiálne neexistuje. Stretáva sa potajme v prestrojení v maskáčoch v bare Amusco. Posledné útočisko mieru a skrachovaných hráčov na harfu. Mier sa tu každý deň skloňuje v dvoch pádoch: dole krkom a hore krkom. O obsluhu sa starajúci Robotix praví takto:“ Je to moje poslanie. Ľudia už nevedia, čo robia. Tu sa cítim ako doma. Ľudia, tam vonku je vojna. Tam vás môžu zabiť. Tu je mier. A tak utieram grcanice s radosťou. V mene mieru. A teraz zahraj Senzus.“
Piešťany: prvé, čo ma napadne pri pomyslení na mesto Piešťany. Jednoducho Piešťany. Druhé, čo ma napadne: IT job.
